Pavol Fabian

Vízum.

Dobre ovládam nemčinu, po anglicky viem asi na úrovni dvadsiatej lekcie pre začiatočníkov a na španielčinu som chodil s kolegom z práce asi polroka tesne po La tierna. La tierna je po španielsky „Nežná„. Akosi sa mi prieči použiť bežne užívané slovenské slová, pre udalosti, ktoré sa u nás v novembri 1989 udiali.

S takouto jazykovou výbavou som mal sám cestovať na druhý koniec sveta. Najprv do Londýna, potom do Santiaga de Chile, odtiaľ sa nejako dostať do Argentíny a nájsť dedinku Puente del Incas, ktorá ani nie je poriadne zakreslená na mapách a mimo sezóny tam okrem vojakov z pohraničného oddielu býva len zopár domácich.

Puente del Incas

Priznám sa, že v prvom momente som to chcel celé vzdať. Zvlášť, ak som si uvedomoval, že ma tlačí čas. Keby sa mi vízum aj podarilo v pondelok v Bratislave vybaviť a odletieť do Chile, dvojdňový časový sklz má svoje nadväznosti. V utorok odchádza vedúci našej výpravy do Mendozy, mesta kde treba vybaviť povolenie na vstup do národného parku a na výstup na Aconcaguu. Samozrejme povolenie sa vystavuje na základe pasu. Ak včas nenájdem Puente del Incas, nebudem mať vybavené povolenie! Ostatní členovia výpravy zatiaľ s miestnymi muličiarmi dohodnú prenajatie mulíc a transport batožiny do základného tábora. Ak nestihnem prísť včas, karavána našich mulíc bude už na ceste. Nastane mi ďalší problém, ako sa dostať do základného tábora. Odvliecť všetko na pleciach, čo je nemožné, alebo utratiť kopec peňazí za mulicu (samostatne prenajatá vyjde omnoho drahšie).

Takéto a podobné pochmúrne myšlienky mi lietali hlavou, keď som sa vracal autobusom späť do Bratislavy. V predsieni som zhodil lodný vak na zem a zistil som, že byt je prázdny. Na stole ležal odkaz pre deti oznamujúci, že manželka príde z práce o čosi neskôr, pretože má uzávierku. Musí doháňať čas, ktorý stratila vyprevádzaním mojej maličkosti do Schwechatu. Vyprevádzať ma nemusela, ale kto chce mať mesiac slobodu krídiel musí si byť istý, že ten, kto by prípadne slobodu mohol obmedziť, je bezpečne preč na inom kontinente. Problém bol v tom, že zo Schwechatu odišla skôr ako vysvitlo, že nemôžem letieť.

Vybral som sa za ňou do práce. Bola tam a bola zamknutá. Kým mi otvorila, trvalo to nekonečne dlho. Otvorila mi až keď som sa jej ozval tretí raz. Zdalo sa jej nemožné, aby hlas človeka nachádzajúceho sa práve kdesi nad Atlantickým oceánom znel za dverami lekárne tak presvedčivo autenticky. Dodnes to pokladá za najväčší „výmak„ v histórii nášho manželstva.

Nastal najnervóznejší víkend aký som kedy zažil. V sobotu doobeda som sa išiel s manželkou pozrieť kedy majú stránkové hodiny na veľvyslanectve.

9,00 – 11,00 a od 13,00 – 15,00.

Oproti britskému veľvyslanectvu je Galéria mesta Bratislavy. Vo dverách galérie postával vrátnik a sledoval ruch na ulici. Prihovoril som sa mu:

„Neviete prosím vás ako to tu funguje? Čaká tu na víza veľa ľudí?„

„Každý deň tu stojí dlhý rad cez celú ulicu.  Prví ľudia prichádzajú už okolo piatej ráno.„

Odpoveď ma veľmi neprekvapila. Tušil som, že to bude vyzerať podobne a bol som pripravený pred veľvyslanectvom aj nocovať, ak to bude treba.

„A neviete, dávajú tie víza na počkanie?„

„Doobeda žiadosti prijímajú a víza vydávajú poobede.„ Poobede znamená po trinástej. Lietadlo letí o 14,05. Jediný možný autobus do Schwechatu mi ide o 11,00.

Vrátil som sa domov v pochmúrnej nálade. S manželkou sme preberali šance. Autobus do Schwechatu nemám šancu stihnúť. Treba zaobstarať niekoho, kto by ma tam na poslednú chvíľu odviezol. Prinajhoršom sa na letisko odveziem vlastným autom a nechám ho na parkovisku. Manželka, vodičák síce vlastní, ale nejazdí. Ak by mala doviezť auto späť ona, bola by to zbytočná strata času, pretože by priviezla len hŕbu dokrkvaného plechu. Ak by ho vôbec doviezla. Manželka bude musieť zohnať niekoho, kto jej auto dovezie. Keby auto na mňa mesiac čakalo na schwechatskom platenom parkovisku vyšlo by to drahšie ako celý môj pobyt v Južnej Amerike...

Ako však vybaviť vízum tak, aby mi ho dali už doobeda? Hľadal som možné riešenia v okruhu mojich známych s nádejou, že sa azda niekto z nich pozná s niekým na britskom veľvyslanectve.

Ale márne. Cestou domov sme stretli našich známych. Kamarátka právnička, keď vypočula náš problém povedala, že nedávno robila niečo pre kultúrneho atašé britského veľvyslanectva a že skúsi cez neho v pondelok ráno niečo vybaviť a že mi hneď zavolá na mobil.

To mi trochu zdvihlo náladu. Možno predsa len dostanem vízum včas. Vízum na cestu, ktorá mi aj tak naháňa obavy.

V pondelok som vstával o štvrtej a o piatej som už prichádzal k britskému veľvyslanectvu. Manželka mala prísť za mnou okolo pol deviatej, aby mi vypomohla v prípade potreby so svojou angličtinou i svojimi smutnými očami dokumentujúcimi, že jej sen o mesačných slobodných krídlach je ohrozený.

Pred veľvyslanectvom už stáli dve osoby. Staršia pani a mladá dievčina z Prievidze. Dali sme sa do reči. Tá staršia chcela navštíviť niekedy na budúci mesiac svoju rodinu a dievčina sa chcela vrátiť ako au pair k rodine, u ktorej už raz pracovala a páčilo sa jej tam. I ja som im povedal dôvody môjho postávania pred britským veľvyslanectvom, načo ma dievčina z Prievidze spontánne pustila pred seba. Staršia pani nie. Dodatočne chcem dievčine i týmto spôsobom poďakovať.

Dievčina bola naozaj sympatická a to nielen preto, že bola majiteľkou nadbytočných čistých formulárov na žiadosť o vízum, ktoré mi pomohla vyplniť, ale aj preto, že bola študentkou umenia s originálnymi názormi a postrehmi, vedela ako sa fajčí marihuana a ako povedala, hneď by letela so mnou. Bola až taká sympatická, že ma začalo mrzieť, že o pol deviatej príde manželka a zruší naše hrkútanie o veciach éterických.  

O deviatej sa veľká drevená brána veľvyslanectva otvorila a ja som sa nedočkavo spolu s manželkou tlačil k okienku. Spoločne sme pracovníkovi za okienkom vysvetlili situáciu. Pochopil, označil moju žiadosť pečiatkou URGENT a povedal, že mám prísť o hodinu. Slovo dodržal. O hodinu bolo vízum prichystané a napriek tomu som autobus do Viedne takmer zmeškal. Kvôli čomu?

Zažívacie problémy z nervozity, či to vyjde.