V posledný augustový týždeň som objavil kraj, ktorý sa Hospodinovi počas týždňa venovaného vytváraniu Zeme mimoriadne vydaril. Neskôr však naň zjavne zabudol. Bohom zabudnutý kraj sa nachádza na Slovensku, v okrese Snina.

Rozsiahle bukové porasty, ľudoprázdne doliny, vzdialenosť od civilizácie, osobitá príroda nepodobná ani Tatrám, ani Fatrám, ani Slovenskému raju, či krasu... Kraj, kde sa ešte krátko pred Novembrom 1989 kone z Poľska pašovali vo veľkom.

Tu sme po prvom dni nášho prechodu prenocovali v útulni v Ruskom sedle. Napriek tomu, že na útulni chýbali dvere, ženská časť výpravy spala spánkom spravodlivých, i keď pred definitívnym zaklapnutím viečok vyslovila obavu, že chýbajúce dvere sú pozvánkou pre medveďa. 

V Ruskom sedle je turistický hraničný prechod do Poľska, ku ktorému vedie z poľskej strany asfaltka a zo slovenskej len lesná cesta.

Približne 100 metrov poniže prechodu na slovenskej strane sa nachádza solídna útulňa pre cca 7 ľudí. Neďaleko je aj studnička.

Lesná cesta na slovenskej strane vedie do zaniknutej obce Ruské, ktorá musela ustúpiť výstavbe vodnej nádrže Starina. Vzhľadom na to, cesta k prvej civilizácii touto dolinou môže byť dosť zdĺhavá (cca 20 km).  

Na druhý deň počasie nebolo o nič lepšie.

Oblečenie obschlo len minimálne. Napriek tomu sme pokračovali v prechode. Po prudšom výstupe lesom sme dosiahli Kruhliak a zanedlho sme mali pred sebou prvú poľanu nazývajúcu sa Pľaša. Fotoaparát takmer nevyťahujem z batoha a z igelitových obalov, pretože neustále husto prší. Pokračujeme cez Riabu skalu až do sedla pod Čierťažou, kde nás opäť vzhľadom na mizerné počasie a nulovú návštevnosť horstva víta prázdna útulňa. I tu je k dispozícii studnička.

Ráno nás už nečaká dlhá trasa – stúpame na Čierťaž, míňame mohylu sovietskeho bojovníka Gladyša a zanedlho sme na najvýchodnejšom bode Slovenska – východnejšom ako Čierna nad Tisou. Na Kremenci sa spája poľská, ukrajinská a slovenská hranica. V tomto bode je osadený trojhranný kamenný stĺp. Samotný vrchol  Kremenca 1221 m. n. m. sa však nachádza o nejakých 200 metrov ďalej. Ak niekto očakáva široké a nádherné výhľady, bude sklamaný. Všetko je pomerne bohato zalesnené.

Prudký zostup do najvýchodnejšej slovenskej obce - Novej Sedlice - je azda najkrajšou časťou trojdňovej túry. Chodník totiž vedie cez Stužický prales plný obrovských bukov a jedlí porastených machmi.

Cestu krížia popadané práchnivejúce pne napadnuté drevokaznými hubami. Chodník klesá až k sútoku Kamenistého potoka a Stužickej rieky – romantickému miestu schovanému  v prítmí hustého pralesa. Odtiaľ nasleduje ešte jedno stúpanie na rázsochu Kýčery a potom už len zostup k informačnému stredisku Národného parku Poloniny stojacemu na okraji Novej Sedlice.

V Novej Sedlici nás čaká auto, ktoré nás odvezie späť do Sniny.

Pôvodná architektúra v Novej Sedlici

Prechádzajúc cez obec Zboj sme dostali hlad. Predavačka v miestnych potravinách práve rieši matematický problém. Výpočet z registračnej kasy overuje na ručnej kalkulačke. Trochu to pripomína skúsenosti z obchodov v Rusku, kde ešte aj dnes predavačky používajú klasický sčot s guľôčkami. Nevzrušená debata prebieha v rusínčine či ukrajinčine. Keď je problém vyriešený, prišiel rad na mňa:

„Prosím si šesť rožkov.„

„Nemáme.„

„Tak aspoň nejaký chlieb.„

„Ani ten nemáme. Už bude až zajtra.„ informuje ma predavačka prejdúc do slovenčiny.

Sú dve hodiny popoludní a do zajtra je ďaleko. Tak aspoň zahnať smäd v miestnej krčme. Tu je to ešte stále sympatická dedinská krčma s typickým minulorežimovým interiérom. Nijaký globalizujúci pub.

Krčma v Topoli

Pri stoloch sedí vari desať chlapov. Prevažná väčšina ešte nemá dôchodcovský vek. Ale ani prácu.

Berieme si svoje kofoly a ideme si sadnúť na lavičku pred krčmou. Po chvíli za nami vyjde s pivom v ruke jeden z chlapov. Sadne si na vedľajšiu lavičku a chvíľu sa okúňa. Potom nevydrží:

"Smiem sa niečo opýtať?"

„Nech sa páči...„

„Odkiaľ ste?„ Zrozumiteľnosť jeho slov je modulovaná vypitým množstvom alkoholu.

„Z Bratislavy.„

Vyzvedá kde sme boli a či sa nám tu páči. Vysvetľujem odkiaľ a kam ideme. Vyslovujem úprimné slová obdivu na adresu tohto kraja. Chlapa zaujíma, či tam keď sme boli, rástli huby. Zber húb je to, čomu venuje väčšiu časť dňa. Inú prácu nemá, tak ako väčšina ľudí v obci. Dedina vymiera. Mladí odchádzajú za prácou do iných končín Slovenska, ale hlavne do zahraničia.

„Voľakedy tu fungovala píla, družstvo, fabrika...„ hovorí sklesnutým hlasom. Celý tento chudobný kraj pôsobí na človeka smutno, ale pokojne, zmierene. Čímsi pripomína atmosféru chudobných, ale hrdých himalájskych dediniek.

Presúvame sa ďalej. V Uličskom Krivom sa chystá pohreb.

V okolí kostola sa už dôstojne motkajú prví smútočne odetí pozostalí. Pred kostolom však stojí aj auto s rakúskou poznávacou značkou – záujemcovia o návštevu kostolíka. Je to asi výnimočná udalosť, pretože správca kostola je ochotný odomknúť nám a umožniť prehliadku ešte pred pohrebom.

Cerkva archanjela Michala v Uličskom Krivom

Cerkva archanjela Michala pochádza z roku 1718. Trojdielna zrubová stavba vybudovaná bez použitia klincov sa vyníma uprostred obce. Vstupné je predpísané, ale zároveň ľubovoľné.

Ikonostas pochádza z 18. storočia, je zhotovený v barokovom slohu. Ikona sv. Mikuláš, Kristus Pantokrátor a niektoré ďalšie sú zo 16. storočia. Ikony sú však poškodené.

interiér kostolíka v Uličskom Krivom

„Asi nie sú peniaze na reštauráciu...„ dumáme nahlas.

Správca len prikyvuje.

„Ale prečo sú poškodené? Nejaký vandal? Alebo sem zateká?„

Správca si povzdychne:

„Ikony boli v dobrom stave, ale požičali sme ich do galérie v Bratislave a tam ich zle ošetrovali. Dokonca nám ich ani nechceli vrátiť. A keď nám ich napokon horko - ťažko neochotne vrátili, zistili sme, že sú poškodené – zle ich uskladňovali.„

„Tak by vám ich mali opraviť!?„ spontánne reaguje Rakúšanka.

Na tvári správcu sa zjaví výraz človeka, ktorý vie svoje:

„Veď sme sa to aj pokúšali vybaviť, ale na toto nie sú peniaze. Miliardy na Národné divadlo v Bratislave sú, ale peniaze na ikonu v Uličskom Krivom nie.„

Odchádzame očarený krásou kostolíka, ale našu rozosmutnenú  náladu prinesenú zo Zboja si udržiavame.

Pri návrate do Sniny sa zastavujeme v Topoli, Ruskom Potoku a v Jalovej.

Cerkva archanjela Michala v Topoli bola postavená okolo roku 1700.

Aj v týchto obciach sa nachádzajú pozoruhodné drevené kostolíky. V Ruskom Potoku je v kostolíku práve brigáda. Ženičky nás ochotne púšťajú dnu. Dokonca ani nechcú vstupné. Keď sme skončili prehliadku spýtajú sa:

"A nechcete vidieť aj náš nový kostol?"

Prikývneme. S hrdosťou nás vedú o pár desiatok metrov ďalej.

Cerkva archanjela Michala v Ruskom Potoku z roku 1740

Cintorín v Ruskom Potoku

Ľudia sú tu srdeční, hoci je na každom kroku zjavné, že ponovembrové zlepšenie života ich akosi obchádza. Odchádzam odtiaľto s rozpakmi – je to skvelý kraj na rozvoj turistického ruchu. Ale chcel by som, aby tu ktosi príčinlivý vybudoval bowlingy, aquaparky, paintbaly, dráhy pre motorové štvorkolky, paragliding, biliardy, fitnescentrá, bary, puby a všetky tie hlúposti? Asi nie. A tak tým, ktorí toto všetko k vyžitiu nepotrebujú a stačí im holá príroda a príjemní ľudia – tým Bukovské vrchy vrelo odporúčam.    

Drevený kostolík sv. Juraja v Jalovej z roku 1772. Žiaľ, pôvodná konštrukcia je už nahradená novou.

Dobrý zdroj informácií o drevených kostolíkoch na Slovensku je: http://www.muzeum.sk/dostol/