V časoch, keď sa do Moskvy dalo ísť na družobný pobyt takmer za facku - som nešiel. Rozhodol som sa až teraz, keď Moskva patrí medzi najdrahšie mestá sveta.
Mesto ležiace na riekach Moskva a Jauza som síce už raz navštívil, ale len na desať hodín. Časovo oddeľovali moskovský prestup na leteckej trase Kirgizstan - Praha. Za ten krátky čas, som stihol akurát vodcu svetového proletariátu, chrám Krista Spasiteľa a blúdenie v metre.
V moskovskom metre dokážu zablúdiť len dva druhy ľudí – tí, ktorí nepoznajú azbuku a idioti. Nuž a ja som veru prešiel kompletnou výučbou ruštiny v rozsahu, v akom ju mohol absolvovať žiak a študent minulorežimových škôl všetkých stupňov.
V moskovskom podzemí sa ruština drží zubami nechtami, ale na povrchu už prerážajú aj anglické nápisy - opatrne, nie živelne ako u nás. Veď aj mekdonaldovský mor sa tu síce udomácnil, ale vývesné tabule má len v azbuke.
Cudzinec nepoznajúci 32 písmenkovú ruskú abecedu sa bude teda v metre orientovať len s ťažkosťami. A problém bude mať aj na Novodevičskom cintoríne. V tieni korún mohutných stromov sa tu nachádza okolo 27 tisíc hrobov. V prvom rade však ide o miesto posledného odpočinku ruských prominentov. Orientačná tabuľa znázorňujúca najnavštevovanejšie hroby (tak ako je to napr. na parížskom cintoríne Père Lachaise) chýba.
Keď sa pri vstupe do cintorína opýtate ochrankára, či nie je k dispozícii prehľadný plánik, pochybovačne na vás pozrie, z igelitky spod stola vytiahne kus xeroxovaného papiera a upozorní vás, že text je len v azbuke.
Keď poviete, že azbuka vám neprekáža, zapýta 50 (!) rubľov.
Nuž biznis s mŕtvymi...
Očividne súkromný a nezdanený...
Ale vďaka aj zaň.
Ak sa vám nepozdáva možnosť podporiť ochrankárov rodinný rozpočet a navyše nepatríte ku generácii, ktorá bola nútená v škole sa učiť azbuku, pokúste sa nájsť v zákutiach cintorína nejakú výpravu ruských školákov. Ak ich budete nenápadne sledovať, je takmer isté, že rukavoditeľ skupiny vás zavedie minimálne k hrobom všetkých najvýznamnejších spisovateľov.
Tradíciu pochovávania na tomto mieste začal už v 16. storočí Ivan Hrozný, keď tu dal uložiť na posledný odpočinok svoju dcéru Annu. Z cintorína sa stalo vychytené pohrebisko šľachy a duchovenstva a od 19. storočia aj pohrebisko ďalších prominentov. Hroby niektorých osobností sem previezli v 30. rokoch, keď sa v Moskve začalo hromadné ničenie kláštorov a cintorínov.
Ako jeden z prvých prominentov tu svoj posledný odpočinok pod skromným pamätníkom našiel lekár spisovateľ a dramatik A. P. Čechov (Tri sestry, Ujo Váňa, Višňový sad).
Honosnejší náhrobný kameň má N. V. Gogoľ. Jeho pozostatky sem preniesli v spomínaných 30.rokoch. Pri exhumácii sa údajne zistilo, že v jeho rakve sa nachádzajú ryhy po nechtoch.
O tom, že Gogoľov skon nemusel byť celkom s kostolným poriadkom svedčí i jeho predčasný odchod – zomrel 43 ročný. Známe je i to, že Gogoľ desať dní pred svojou smrťou, na pokraji šialenstva, spálil rukopis druhého dielu Mŕtvych duší...
Kvetmi večne obsypaný je náhrobok ženami obletovaného a rozporuplného V. V. Majakovského. Člen skupiny tzv. futuristov skončil guľkou z revolvera. O tom, či revolver držala jeho ruka alebo ruka neznámeho člena NKVD sa dodnes vedú dohady.
Proti svojej vôli na Novodevičskom cintoríne odpočíva autor románu Mladá Garda, bývalý predseda Zväzu spisovateľov Sovietskeho zväzu A. A. Fadejev. Hoci umelecky nesmierne nadaný - bol jedným z prvých propagátorov, teoretikov i praktikov tvorivej metódy socialistického realizmu. Jeho život sa tiež ukončil guľkou. Zastrelil sa v súvislosti s tlakom na jeho osobu v časoch kritiky stalinizmu novým Chruščovovym vedením KSSZ, pretože si uvedomil svoje ľudské a umelecké pochybenia. Jeho posledným želaním bolo, aby ho pochovali v rodinnej hrobke vo Vedenskom. Strana však rozhodla inak a tak leží tu.
Na Novodevičskom cintoríne odpočívajú i ďalší známi predstavitelia spisovateľskej obce: I. G. Erenburg, V. M. Šukšin, K. A. Fedin, A. N. Tolstoj, B. N. Polevoj - autor Príbehu ozajstného človeka o letcovi Meresjevovi, J. M. Nagibin, M. A. Bulgakov, V. P. Katajev, I. A. Iľf, ale aj Turek Nazim Hikmet.
Pokloniť sa tu možno i priekopníckemu režisérovi K. S. Stanislavskému, ktorý roky strávené na gymnáziu pokladal za stratu času a učenie nazýval mrzačením pamäte, režisérom Sergejovi M. Ejzenštejnovi (krížnik Potemkin), V. I. Pudovkinovi, S. Gerasimovovi, S. F. Bondarčukovi (jeden Oscar a jedna nominácia za štvordielny veľkofilm Vojna a mier, ktorý bol nakrúcaný skutočne megalomansky – na bojových scénach sa zúčastnilo okolo 150 000 komparzistov).
Zastúpenie majú aj hudobníci – vzdať hold možno pamiatke skladateľa D. D. Šostakoviča, S. S. Prokofjeva, speváka - basistu F. I. Šaljapina, ktorý bol veľkým celoživotným priateľom Maxima Gorkého. Šaljapin bol pôvodne pochovaný v Paríži, ale v roku 1984 ho previezli na Novodevičský cintorín, na ktorom odpočívajú aj jeho „kolegovia„ - huslista D. F. Ojstrach a klavirista S. Richter.
Zdroj fotografií:
Komentáre
waw
veru dosť velikánov si leží na tom cintoríne
očin ljubju
Pali...
A to metro vyzerá ako múzeum, nádherné miesto. (-: