Dháka na čierno.
Medzinárodné letisko v Dháke, hlavnom meste Bangladéša pôsobí ako železničná stanička kdesi na Horehroní. Ak práve nepriletelo nejaké lietadlo z Európy či odinakiaľ, tak na ňom vládne pokoj. Len občas cez halu prejdú dve ženičky v sárí. V rukách majú prútené metličky bez rúčky a sem tam sa tvária, že niečo zametajú. Pokrčený papier v kúte si nevšimnú, zato usilovne zametajú čosi imaginárne naprostred haly. Vyvoláva to dojem, že nie sú platené od výsledku práce, ale od dôveryhodnosti jej hrania.
Ak priletíte do Dháky tesne poobede a ďalší spoj do Európy vám letí až o 23,00, letecká spoločnosť Biman vám ponúkne odpočinok v hoteli. V letiskovej hale nie je veľmi čo pozorovať, a tak navrhovaným riešením nepohrdnete. Nazdávate sa, že hotel, ako to býva zvykom, sa nachádza v tesnej blízkosti letiska a za pár minút už budete odpočívať na posteli. Pravda je však iná.
Dháka je desať miliónové veľkomesto a cesta do hotela trvá toľko čo cesta po diaľnici z Bratislavy do Trenčína. Ak súhlasíte s odvozom do hotela a nejde vám pritom len o odpočinok, počas cesty si prídete na svoje. Dopravný ruch na širokých uliciach je neuveriteľný. Chaoticky sa po nich motajú vehikle všetkých možných i nemožných druhov. Všetci trúbia akoby ten, čo zatrúbi najhlasnejšie a najviac, mal byť budúcim prezidentom namiesto Iajuddina Ahmeda. Motorikše, trojkolky a prehrdzavené mikrobusy, ktoré držia pokope len dve, tri novoinštalované skrutky a sila vôle, produkujú taký smog, že po chvíli jazdy vás začne škrabať v hrdle a astmatici začínajú vyťahovať svoje kortikoidné inhalátory.
Dháka, hlavné mesto Bangladéša. Toto nie je dopravná špička- to je bežná dopravná premávka.
Britský týždenník Economist zostavil rebríček kvality života v 130 svetových mestách pričom rozhodovali faktory zoradené do troch skupín: kultúra a životné prostredie, zdravie a bezpečnosť a infraštruktúra. Dháka sa ocitla spolu s Lagosom, Karáčí, Phnom Penhom a Port Moresby na samom chvoste rebríčka. Vôbec sa nečudujem.
Vozidlá vás predbiehajú sprava, zľava a keď dorazíte ku križovatke s kruhovým objazdom ste nesmierne radi, že vás vezie miestny šofér. Ak by ste šoférovali sami, tak by ste sa z toho chaosu dostali možno niekedy nad ránom... Predpokladám, že vtedy ruch aspoň trošku, nepatrne utíchne.
Dháka, križovatka s kruhovým objazdom
Rušnú križovatku riadia policajti oblečení v modrých uniformách, držiaci v rukách namiesto obuškov dlhé palice. Jednu križovatku riadia naraz i štyria, ale pôsobí to dojmom, že ani oni štyria nie sú dohodnutí na nejakom systéme. Prúd dopravy je súvislý. Prejsť cez ulicu bez ujmy na zdraví je skoro nemožné. A tak paradoxne sa úzke rikše stávajú vďaka svojej schopnosti predrať sa zápchami najrýchlejším dopravným prostriedkom v meste.
Dháka býva často označovaná za hlavné mesto rikší. Počet rikší v meste sa odhaduje na 350 000. V nijakom inom meste na svete ich vraj nie je viac. Majitelia rikší svoje trojkolesové vozíky patrične vyzdobujú. Krikľavé obrázky krajiniek, filmových hrdinov, tigrov, kamiónov, či čohokoľvek iného, rozličné trepotalky a zvončeky majú upútať a prilákať zákazníka. Rikšistami sa stávajú najmä mladí muži z chudobnejších vrstiev vidieckych prisťahovalcov.
Nepochopiteľným faktom je, že v tom úžasnom dopravnom ruchu som nezaznamenal ani jednu autohaváriu.
Ulice lemujú nízke domy s rovnými strechami nie viac ako dvoj- trojposchodové. Na väčšine budov trónia obrovské reklamné nápisy západných firiem, takmer také veľké ako samotné domy.
Akoby ich tie reklamy gniavili...
Alebo tie firmy?
Vyvoláva to vo mne čudné pocity, pretože Bangladéš je jedna z najchudobnejších krajín sveta a coca colu – jeden z najčastejšie propagovaných výrobkov, mnohý Bangladéšan za celý svoj život neokúsi.
Keď ohlušený a pridusený konečne zastanete pred slušne vyzerajúcou výškovou budovou hotela, ste celkom radi, že sa budete môcť na chvíľu vystrieť a odpočinúť si v tichej klimatizovanej izbe. Liftboy vás promptne zavedie do izby, ale úľava nenastáva. Veľká tabuľa v hotelovej recepcii vás informuje, že hotel disponuje klimatizáciou, ale v izbe je ešte ťažší a vlhkejší vzduch ako vonku. Otvoríte okno a zapnete stropný ventilátor, ktorý vyzerá ako odmontovaná vrtuľa z oranžového Čmeliaka letecky hnojaceho polia rusovského poľnohospodárskeho družstva.
Stropný ventilátor v hoteli Senator v Dháke je vynikajúca vec! Po jeho uvedení do chodu je vzduch v izbe síce naďalej presne tak isto teplý a vlhký ako predtým, ale zato zo vzniknutého prievanu dostanete zápal spojiviek! Z vytúženého odpočinku nakoniec nie je nič.
Prehliadka mesta.
Zídete dole do recepcie dúfajúc, že tam bude príjemnejšie. Vo výťahu uvažujete nad ponukami, ktoré vám už na letisku dávali miestni sprievodcovia a svoju potenciálnu korisť nepustili z rúk ani cestou do hotela. Ponúkali prehliadku mesta za pár dolárov.
A že nemáte bangladéšske vízum?
"No problem"
Nuž pre nich iste, ale pre obyvateľa maličkého európskeho štátika, ktorý nemá v Dháke svoje diplomatické zastúpenie to trošku možným problémom zaváňa...
Dvaja sprievodcovia, ktorí sa nám ponúkali na letisku, čakajú dole v recepcii. Neomylne museli tušiť ako to dopadne. Podali sme si ruky na znamenie uzavretého obchodu a šiesti členovia výpravy, ktorí ešte „neobúchali„ všetky doláre, nasadli do mikrobusu a vyrazili do ruchu veľkomesta.
Dháka mala v roku 1971, tesne po získaní nezávislosti Bangladéša, jeden milión obyvateľov. Dnes ich má jedenásť. Tento neuveriteľne rýchly nárast nebol zohľadnený pri plánovaní a výstavbe mesta. Výsledkom je totálna celodňová zápcha v jeho centre. Opäť sme sa predierali hustou dopravou a čím viac sme sa blížili k starej časti mesta, tým to bolo horšie. Mikrobus napokon zastal pri múzeu Ahsan Manzil, ktorému sa hovorí aj Ružový palác. Ide o jednu z mála koloniálnych budov vybavených pôvodným nábytkom z 19. storočia.
Stavba európskeho štýlu sa nachádza uprostred pomerne čistej záhrady a keby človek nevedel kde je, pripadal by si na chvíľu ako uprostred ktoréhokoľvek európskeho mesta.
Pripadal by si tak až do chvíle, keď muezín začal hlučne pomocou reproduktorov zvolávať veriacich k modlitbe. Neviem čo sa udialo, ale zrazu sa okolo nás začali zhromažďovať hlasno sa prejavujúci ľudia, ktorí smerom k nám zúrivo gestikulovali a pravdu povediac vôbec sa netvárili priateľsky. Naši domorodí sprievodcovia sa najprv s nimi pokúšali o čomsi dohadovať, ale potom sme z výrazu ich tvári pochopili, že situácia je vážna. Medzitým sme už boli obkolesení takmer stovkou kričiacich moslimov a netušili sme, kde sa stala chyba. Sprievodcovia nám naznačili, že rýchly ústup k mikrobusu by bol nanajvýš vhodný a my sme sa im ani v najmenšom nepriečili. Naskákali sme do mikrobusu a v letku sme opustili Ahsan Manzil. Dodnes netuším čo sa vlastne stalo a vŕta mi to v hlave.
Ahsan Manzil, ktorý sme takto videli len zo záhrady, leží na brehu rieky Buriganga. Obnovený a prebudovaný na múzeum bol len nedávno. Je to údajne pamätihodnosť nesmiernej historickej krásy. V 31 miestnostiach, ktoré sme žiaľ nevideli, je galéria vystavujúca portréty, nábytok a úžitkové predmety používane dynastiou Nawabov.
V modernom centre mesta, neďaleko Národného štadióna s kapacitou 60 tisíc divákov je Národné múzeum a moderná mešita Baitul Mukarram.
To bol druhý cieľ našej prehliadky.
Ide o bangladéšsku národnú mešitu. Stavali ju po častiach. Do svojich útrob pojme podľa bedekrových údajov 30 000 veriacich, ale naši sprievodcovia nám tvrdili, že je to najväčšia mešita na svete (ostatne rovnako, ako mi to tvrdili v Casablanke v prípade Veľkej mešity Hasana II. a ako to iste tvrdia aj v Mekke. Moslimi skrátka asi radi preháňajú!). Ak však nie je najväčšia na svete, je určite najväčšia v Dháke a údajne jediná v meste, do ktorej pustia aj neveriaceho, ak zanechá pred vchodom svoje topánky. Po skúsenosti z Ahsan Manzil sme nechceli príliš provokovať, ale sprievodcovia tvrdili, že je to bezpečné. Zvedavosť nám nedala pokoj. Príchod k impozantnej mešite vedie cez veľkú záhradu s perfektne upravenými trávnatými plochami a s radmi fontán smerujúcimi na juh a východ. S postupujúcim večerom bola striekajúca voda vo fontánach pôsobivo nasvietená množstvom reflektorov. Mešita je umiestnená na vysokom pódiu, ku ktorému vedie z juhu, východu a severu veľké schodisko.
Vo vnútorných obrovských priestoroch ma neprekvapila krásna a drahá výzdoba interiérov, ale nízka účasť veriacich – ale zas na druhej strane - možno dobre pre nás... Na východnej strane sa nachádza akási obrovská veranda, ktorú veriaci tiež využívajú na modlitby. Mešita je praktická stavba - je to trojpodlažná budova a v spodnom podlaží je shopping.
Pri odchode z mešity nás obklopili žobrajúce deti. Nemáme už nič na rozdávanie, počas mesačného pobytu sme už všetko pojedli či rozdali. Zostalo mi len pepermintové žuvačkové dražé. Urobil som chybu, jednému chlapcovi som vytlačil do natiahnutej ruky dražé. Decko si ho okamžite dalo do úst. Neviem, či bolo také nedočkavé a hladné, alebo to bolo z obavy, že mu dražé zoberie silnejší kamarát. Chvíľu ostalo prekvapené ostrou chuťou, potom čosi povedalo a všetky deti sa s ešte mocnejším naliehaním prilepili na nás takým spôsobom, že nás zachránil len útek do mikrobusu.
Na záver prehliadky mesta sme sa zastavili pri pozoruhodnej skupine budov s názvom Jatyio Shongshod pozostávajúcej zo sivých valcovitých a kockovitých objektov bez okien.
Jatyio Shongshod, bangladéšsky parlament
Tak vyzerá tunajší parlament. Veľmi funkčná architektúra, vyvoláva dojem pevnosti, aké sa stavali za prvej republiky na čs. - nemeckej hranici. Budova je obklopená vodnou plochou. K parlamentu vedie široké mohutné schodisko. Naokolo sú dostatočné voľné parkové plochy vhodné na rozostavenie obrnených transportérov v obrannom postavení. Nemožno sa čudovať, že všetko je tu z obranného hľadiska dokonale premyslené. Doterajšie krátke dejiny mladého štátu boli veľmi búrlivé. Štátny prevrat je v Bangladéši častejší ako podpora v nezamestnanosti.
Zdroj fotografií:
http://en.wikipedia.org/wiki/Dhaka
http://photos.igougo.com/pictures-photos-l1105-s2-p167041-Parliament_House.html
http://www.connect-bangladesh.org/gallery/displayimage.php?album=45&pos=25
a
PF
Komentáre
kam sa hrabe Banska Bystrica
Believer
ahaaaa
cca 12 hodín,
Pali, tie ženy s metličkou pripomenuli aj mne jednu situáciu na letisku v Egypte.
Však ja by som sa aspoň na jednu hodinu s niekym rada podelila o tento titul a oni sa bili!
:-))))
Rozpravkarka,
Pali, veď hádam si už trochu postrehol, čo som zač! Pochábeľ...
:-))))