Pavol Fabian

Rakúsko – 1. pokus. 

Prvý samostatný cestovateľský zážitok „sa mi udial„, koncom päťdesiatych rokov, keď som mal štyri mesiace. Môj večne roztržitý otec – žurnalista sa vybral, pravdepodobne donútený matkou, kočíkovať ma. Ako bolo pri prechádzkach jeho celoživotným zvykom, pohmkával si do kroku neidentifikovateľné pochodové piesne, napriek tomu, že išlo o človeka totálne nemuzikálneho. Absolútny nesúlad rytmu piesne s tempom jeho krokov bol porovnateľný len s nesúladom medzi šoférovaním môjho kočíka a paragrafmi dopravnej vyhlášky hovoriacimi o nutnosti prispôsobiť v záujme bezpečnosti rýchlosť a štýl jazdy stavu a povahe vozovky. Otec nedbal na rytmus ani na bezpečnosť. Dozaista dumal o vhodnom texte novinového komentára k záverom práve sa konajúceho III. zjazdu Kórejskej strany práce[1]. V zamyslení nad kórejskými súdruhmi vždy posotil môj prútený kočík o kus vpred a keď sa zastavil, tak k nemu pomaly dokráčal.

Tak to robil opakovane, v ničím nerušených intervaloch až do chvíle, keď zrazu zistil, že nemá k čomu dokráčať. Akosi mu v tom zamyslení nedošlo, že sa so mnou prechádza po bratislavskom Starom moste, ktorý ako je známe, končí pomerne slušným svahom. Nie, nepadol som do Dunaja - to by ste dnes už tieto riadky nečítali. Alebo, v prípade dobrých plavebných vlastností môjho prúteného kočíka, predsa len čítali - ale v bulharčine.

Kočík nezadržateľne nabral na svahu rýchlosť a rútil sa smerom do Rakúska. Koncom päťdesiatych rokoch takýto smer nebol ideologicky vhodný - bolo jasné, že ma treba zastaviť. Nakoniec ma zastavili, našťastie, nie svištiace dávky pohraničníckych samopalov, ale obrubníkové kamene, na ktorých sa kočík prevrátil a ja som sa vysypal na cestu. Šťastnou zhodou okolností nešlo práve auto, ale niektorí ľudia odvtedy hovoria, že som uderený na hlavu.

Takýto denunciačný text tu o sebe zverejňujem len preto, aby ste sa včas mohli rozhodnúť, či tento text na pokračovanie chcete naozaj čítať aj v ďalších dňoch...