Pavol Fabian

Už na druhý deň ráno sme vyrazili na prvú aklimatizačnú túru do sedla Terskol ležiaceho vo výške 3 600 m. n. m. Z výšky približne 2 800 metrov nad morom sa po prvý raz ukázali oba vrcholy Elbrusu. Len čo sa však v diaľke ozvalo zahrmenie, dal som sa na spiatočnú cestu.

 v sedle Terskol

Z osady Terskol do alplageru som išiel po svojich. Dobre som urobil, pretože po ľavej strane cesty som naďabil na vyvieračky minerálnych prameňov, tzv. narzany. Voda z nich je veľmi chutná na pitie, len k nej netreba privoniavať.

Obráti sa vám žalúdok.

Samý H₂S.

Okolie prameňov je zdevastované – všade torzá rozostavaných a polozrúcaných budov. Večer teplá voda v sprche a pivo v krčme, ktorá svojim kruhovým pôdorysom a guľovitou, plechom pobitou strechou, pripomína observatórium.

cesta z alplageru do dediny

Ďalšie ráno sme vyrazili na štvordňový trek. Zraz bol dole v dedine Elbrus pred poštou. Kým sme sa všetci zišli, navštívil som ju.

Telefonovať z pošty domov sa nedalo.

Asi preto, že sme v Rusku.

Telefonovať v rámci Ruska sa tiež nedalo.

Asi preto, že sme v Rusku.

Pohľadnicu turisticky atraktívnej oblasti nemali ani jednu.

Asi preto, že sme v Rusku.

Poštové známky tiež neboli.

Asi preto, že sme v Rusku.

Napriek tomu tam však sedela teta poštárka a nie veľmi úspešne predstierala prácu.

Za čo brala plat - to vedia asi len v Rusku.

sídlisko v Elbruse, búda v strede je lekáreň

Vedľa, v biedne zásobenom obchode som si kúpil pár tvrdých hrušiek a sladkú tyčinku, z ktorej sa vykľulo čosi ako prisadnutá fondánová salónka. Pochopil som, že v záujme spestrenia rozmanitosti tovarov na veľkom ruskom trhu tú istú salónku v období pred Vianocami balia ako salónku, v ostatnom období ako sladkú tyčinku.

Nástup do doliny Irik začínal vo svahu oproti pošte. Dostať sa k nemu možno ponad rozvodnenú riečku po visutom moste.

most v Elbruse

Chodník vedúci dolinou bol nepríjemný, pretože svah nad riečkou bol stále vyšší a strmší a po tohtoročných záplavách bol na mnohých miestach zosunutý, alebo podomletý. Hrozilo, že sa pod nami zosunie.

Vyššie sa dolina rozšírila. Na väčšej lúke sme narazili na salaš, ale nikto, kto by nám mohol predať syr v ňom nebol. Mračilo sa stále viac.  Kúsok nad salašom, na ďalšej lúke, sme našli miesto, ktoré nebolo močaristé. Rozhodli sme sa zabivakovať.

Večer dvaja chalani zišli dole na salaš a doniesli dva bochníky vynikajúceho ovčieho syra. Nedostali ho darom ani výmenou za cigarety, ako to sľuboval Honza. Kúpili ho za 50 rubľov, pričom pastieri žiadali len tridsať!

Úžasne lacná dobrota!

Nad táborom sa pásli ovce a z potôčikov, ktoré z tých miest stekali sme brali vodu na varenie, pretože iná nebola. Okolo stanov sa pásol hovädzí dobytok.

Dva býky s jednou kravou boli obzvlášť drzé. Nonšalantne sa prechádzali pomedzi stany, všetko oňuchávali a pod chvíľou vypúšťali kravince, ktoré sa za charakteristického čľapotavého zvuku rozprskávali v 45-stupňovom uhle na stanové tropiká.

Nedali sa odohnať.

Pochopil som, že sa odo mňa, ako jediného zverolekára vo výprave očakáva, že odborne zakročím a odoženiem ich silou svojej autority.

Zahnal som sa na býka a ten ustúpil.

Hodil som do neho kamienok a ustúpil ešte viac.

Posmelený úspechom som doň hodil veľký balvan.

Býk sa pomaly, neveriacky pozrel na balvan, ktorý sa tupo odrazil od jeho boku a s hlasným žuchnutím dopadol na zem. Potom sa mi uprene zahľadel do očí, zlostne si odfrkol, zahrabal vyzývavo prednou nohou a nečakane sa rozbehol zopár krokmi proti mne.

V okamihu som si spomenul na televízne zábery z vypúšťania býkov v uliciach španielskej Pamplony pri príležitosti každoročných osláv sviatku svätého Fermína a vrhol som sa do stanu ďakujúc Bohu, že nie je z červeného plátna. I tak som však nemal istotu, či ho tenká látkovina odradí... So zatajeným dychom som ho sledoval škárkou v stanovom plátne.

Našťastie sa po chvíli upokojil.

Obloha sa však upokojiť nechcela.

Stále popŕchalo.

Lúka so stanmi sa zahaľovala do oblakov. Bolo jasné, že nás čaká "veselá" noc.  Dvom býkom a krave to však neprekážalo. Nešli sa niekam schovať. Neúnavne sa potulovali v okolí tábora a to aj vtedy, keď sa rozpršalo riadne a v diaľke sa zjavili blesky.

Bola to nepríjemná noc.

Lialo ako z krhly.

Neustále som kontroloval, či nezateká do stanu. Zaspával som len chvíľami, keď sa búrka utíšila a vzdialila. Ale ona sa stále vracala. Blesky nepríjemne ožarovali celú oblohu a dunivo hrmotili v ozvene hôr. Necítil som sa dobre. Aby som nemyslel na búrku, začal som vo svetle čelovky písať denník. Keď som si svietil čelovkou, nebolo tak vidieť zlovestné blesky. A tie, keďže sme boli pomerne vysoko v horách, neudierali len nad nami, ale aj okolo nás.

 Napadlo mi, že by som mal zo stanu vyhodiť železné mačky a čakan, aby nepritiahli blesk. Hneď som to aj urobil. Vzápätí sa tesne vedľa stanu ozvalo zafŕkanie býka. Asi som ho trafil. Ticho som dúfal, že nemá čakan zabodnutý v šiji ako býk v španielskej koride a rozzúrený sa v tej tme nezamotá do stanových šnúr a následne sa nesplaší a nestrhne ma aj so stanom niekde dole z prudkého svahu tam, kde búrlivo tiekla dravá horská riečka.

Bola to skrátka veselá noc.

O čosi neskôr ma v noci zobudilo ešte iné svetlo než svetlo blesku. Bola to Ondrova čelovka. Hľadal po močaristej lúke rozžuvané oblečenie a batoh, ktorý mu býk vytiahol zo stanu.

Táto noc bola dlhááááááááááá.

Zdroj fotografií:

http://www.postreh.com/phprs/picture/krtica/blesk.jpg

http://www.milacikovia.sk/Upload/Image/aaaaaaaaaaaall/hospodarske/byk2.jpg

http://www.czex.cz/hradil/kavkaz2001/

a 

PF