Pavol Fabian

Doprava v Chile.

I keď som sa o autobuse na ostrove Chiloé vyjadril dosť nelichotivo, autobusová doprava tvorí v Chile kostru dopravného systému. Množstvo autobusových spoločností spája svojimi spojmi jednotlivé mestá. Rozdiely v cenách lístkov sú dosť výrazné. Záleží od veľkosti spoločnosti, ale aj od triedy autobusu. V luxusnej triede sú len tri rady sedadiel, ktoré sa dajú upraviť do ležadlovej polohy. Ale aj v autobusoch štandardnej triedy sa o vás postarajú vzorne.

Posádka každého autobusu pozostáva z dvoch šoférov a zo sprievodcu. Sprievodca vám ukladá batožinu do batožinového priestoru, pomáha na schodíkoch pri nástupe a výstupe, rozdáva občerstvenie, ktoré je v cene cestovného lístka i predáva občerstvenie, ktoré je nad rámec ceny, otvára a zatvára okná a poklopy v autobuse, večer v celom autobuse zaťahuje záclonky, aby ste mohli nerušene spať a ráno ich zas odhŕňa. Keď na videu skončí americký akčný film, o zábavu sa stará sprievodca. Rozdá cestujúcim akési šachovnice a prostredníctvom mikrofónu hrá s cestujúcimi bingo.

Železničná doprava je v Chile na úpadku. Z hlavnej železničnej stanice v Santiagu vychádza už len 6 vlakových spojení denne. Priorita autobusovej a automobilovej dopravy spôsobuje v päťmiliónovom hlavnom meste obkolesenom horskými masívmi smogové poplachy. Nečudo, že sa obyvatelia Santiaga cez víkendy húfne vydávajú na cestu do Viňa del Mar, kde okrem známeho kasína sú kilometre prekrásnych piesočných pláží.

Viňa del Mar tvorí s obchodným prístavom Valparaisom súmestie. Valparaiso je okrem obchodného a vojenského prístavu pozoruhodné tým, že je sídlom chilského parlamentu.

Budova chilského parlamentu vo Valparaise.

Najväčšia atrakcia Valparaisa sa týka opäť dopravy. V tomto meste, ktorého uličky prudko stúpajú po pobrežných strmých útesoch obkolesujúcich prístav pripomínajúcich obrovský amfiteáter, funguje zriedkavý druh mestskej hromadnej dopravy. Sú to pozemné lanovky tzv. funiculare, ktoré dopravujú obyvateľov z centra mesta do vyššie položených ulíc.

Funikular vo Valparaise.

Lanovky nepôsobia príliš dôveryhodne, pretože očividne už čosi pamätajú. Stanice lanoviek sú obyčajné drevené búdy s holou žiarovkou visiacou na drôte zo stropu a o dvojkoľajných lanovkových koľajniciach tiež nemožno povedať, že sú to rovnobežky. Vlastne možno vyjadriť údiv ako môže lanovka premávať na koľajniciach, ktorých rozchod je očividne na rôznych úsekoch trate rôzny. Ale fungovalo to.

Funikular vo Valparaise.

Dobre rozvinutá je i letecká doprava. Okrem troch veľkých leteckých spoločností (Ladeco, National a Lan Chile), ktoré lietajú medzinárodne, lieta na vnútrozemských linkách viacero menších a pomerne lacných spoločností.

Santiago de Chile.

 Santiago de Chile založil v roku 1541 Pedro de Valdívia. Na rozdiel od Diega de Almagro, ktorý sa o to pokúšal 4 roky pred ním, sa mu podarilo na ceste zo severu vydržať hlad, chlad aj výškovú chorobu a dorazil až k brehom rieky Rio Mapocho. Zaprisahaní odporcovia alkoholu oslavujú teda Pedra de Valdívia ako zakladateľa Santiaga, menej zásadoví milovníci vína sú de Valdíviovi vďační za to, že doviezol so sebou vinnú révu a dal tak základ významnému hospodárskemu odvetviu. Chilské vína sú známe svojou kvalitou.

Čo je pre Európana francúzske víno, to je pre Juhoameričana chilské. Približne 140 000 hektárov vinohradov ročne vydá 5 mil. hektolitrov vína. Na každého Chilana, ktorých je 15 miliónov, vrátane detí tak pripadá z vyprodukovaného vína presne

33, 3333333333333333333333333333333333333333333333333333333 litra.

 Santiago de Chile

Po sprche a „chutnom„ inštantnom zeleninovom guláši so sójovým mäsom, ktoré chutilo ako prevarené rezance z bicyklových duší sme sa vydali na vyhliadkový kopec nad Santiagom - Cerro San Cristóbal.

Vyvýšenina nad mestom Cerro San Cristóbal so sochou Madony

Cerro San Cristóbal

 Výhliadkový vrchol sa nachádza v Parque Metropolitano a ten sa zas nachádza vo štvrti na severnom brehu rieky Mapucho, kde bývajú zámožnejší obyvatelia mesta.

Ulice sú tu tiché a upravené. V množstve zelene sa ukrývajú honosné rozľahlé vily. Pod kopcom sa nachádza la Chascona – múzeum Pabla Nerudu a množstvo príjemných tichých kaviarničiek. Príjemne by sa tu sedelo, keby bolo za čo.

Z námestia Plaza Caupolicán sa možno vyviezť na vrchol pozemnou lanovkou, ktorej hovoria funicular. Niektorí, na peniaze chúlostiví kolegovia, ktorých radšej nebudem menovať, keď zistili, že lístok na lanovku stojí 700 pesos, zamýšľali namiesto funicularu vyfunieť na vrchol peši. Nakoniec sme si však povedali, že sme sa dosť natrápili na Aconcague, a tak si zaslúžime vyviezť sa lanovkou.

Funicular na Cerro San Cristóbal

lístok na funicular san Cristobal

Cerro San Cristóbal poskytuje pekný výhľad na mesto obkolesené vysokými Kordillerami, ale fotografovať kvôli povestnému smogovému oparu sa príliš nedá. Celé mesto sa nachádza akoby v hmle, ale hlavné orientačné body v centre sa dajú rozoznať. Priamočiare rovnobežky ulíc sa ťahajú krížom cez celé mesto a strácajú sa v diaľke.

Pohľad z Cerro San Cristóbal

Pohľad z Cerro San Cristóbal

Na vrchole Cerro San Cristóbal stojí 22,5 metra vysoká, žiarivobiela socha Virgen de la Inmaculada Concepción a ochraňujúco rozprestiera svoje ruky nad mestom.

Mňa príliš neochránila pred dotieravými predavačmi suvenírov. Podľahol som im a v stánku som kúpil hudobný nástroj (vydlabaný kmeň stromu, v ktorom sa po prevrátení čosi nečakane dlho presýpa a vydáva zvuk). Žiaľ, jeho názov nepoznám.

Vrchol Cerro San Cristóbal s madonou.

Hoci z opačnej strany kopca sa dá zísť do mesta kabínkovou lanovkou (teleferique), späť sme išli peši a skratkou. Skratka väčšinou významne urýchľuje cestu. A ak na skratke naďabíte na v kriakoch ukrytú chatrč bezdomovca a jeho svorku štyroch agresívnych psov, ste dole ešte rýchlejšie.

Zdroj fotografií:

 http://en.wikipedia.org/wiki/Image:Virgen_San_Crist%C3%B3bal.JPG

http://es.wikipedia.org/wiki/Cerro_San_Crist%C3%B3bal_(Chile)

 a