Plaza de Mulas. Pitná voda s príchuťou síry.
V základnom tábore sa nachádza množstvo stanov výprav čakajúcich na lepšie počasie. Medzi nimi dominujú dva veľké modré stany Guardaparque. Jeden označený červeným krížom – sídlo lekára a jeden pre muličiarov.
Kúsok dole po moréne, nad dierou vykopanou v zemi, stál apartný celtový záchod.
Asi tridsať minút chôdze od základného tábora sa nachádza vraj najvyššie položený hotel na svete.
No... hotel... to je príliš honosné označenie.
Ide o pomerne skromnú stavbu pozostávajúcu zo zoskrutkovaných oceľových profilov obitých drevom. Nijaký veľký luxus. Skôr naopak. Taká, trochu väčšia Téryho chata.
hotel Plaza de Mulas
Ak by ste sa v hoteli chceli zohriať – nepochodíte. V skromnej jedálni i vo vestibule je zima ako v psiarni. Ako je v izbách neviem. Nepostrehol som, že by hotel disponoval nejakým vykurovacím systémom. Najlacnejšie ubytovanie bez sprchy stálo 15 USD.
Hotel je pre obyvateľa stanu zo základného tábora zaujímavý len dvomi vecami. Je tu satelitný telefón pomocou ktorého môžete dosiahnuť ktorékoľvek telefonizované miesto na svete – teda aj Šarišské Bohdanovce, či Ježkovu ves nad Nitricou.
Druhou hotelovou pozoruhodnosťou je dosažiteľnosť piva za nedosažiteľnú cenu. Doslova každé voľné miesto vo vstupných priestoroch hotela i v hotelovej jedálni je posiate nálepkami, vlajkami, pomaľovanými tričkami a rozličnými predmetmi, ktoré tu na pamiatku a na dôkaz svojej prítomnosti, či dokonca na dôkaz úspešného výstupu zanechali výpravy z minulých rokov. Našiel som tu zástavu českej horskej služby, zástavy Slovincov, Japoncov, Ekvádorčanov, bola tam aj česká zástava s podpismi, ba našiel som aj zástavu Nafty Gbely a Bane Záhorie Holíč, ktoré tam asi nechal Gablík so Šperkom po svojom úspešnom výstupe z 5. februára 1998.
Hneď v prvú noc po našom príchode do základného tábora napadol sneh, ba zažili sme neobvyklý úkaz – počas sneženia hrmelo a blýskalo sa.
náš stan v Plaza de Mulas, vpravo kúsok kadibudky.
Čerstvo napadaný sneh poznačil celý náš pobyt.
víchrica v Plaza de Mulas
Plaza de Mulas
Plaza de Mulas
Na vrchol Aconcaguy sa v letnom období väčšinou paradoxne vystupuje „suchou nohou„, hoci okolité päťtisícovky sú pokryté snehom. Za normálnych okolností je Aconcagua bez snehu – je to teda relatívne jednoduchý a technicky nenáročný výstup. Tentoraz však bielou prikrývkou bola zahalená aj ona.
V základnom tábore som mal možnosť aspoň trochu uplatniť svoju profesiu. Pomerne hlbokú reznú ranu na nohe jednej z mulíc som aspoň vydezinfikoval a muličiarovi som venoval antibiotický zásyp z našich skromných liekových zásob.
V tejto výprave som totiž pôsobil ako lekár!
Iste pochopíte, že táto skutočnosť vyvolávala množstvo úškrnov zo strany mojich potencionálnych pacientov...
Poranenie mulice si samozrejme vyžadovalo iný zákrok... Ak však muličiar celý problém riešil len tým, že ranu omýval studenou vodou z potoka, tak aj moja malá pomoc mala zmysel.
Kardiologický problém.
Po dvoch dňoch hlivenia v základnom tábore sme vyrazili na aklimatizačnú túru. V rámci aklimatizácie sa zvykne vystupovať na niektorú z okolitých päťtisícoviek – Cerro Cuerno 5 462 m. n. m., Cerro Catedral 5 290 m. n. m., či Cerro Bonete 5 100 m. n. m.
V noci opäť napadlo asi 30 cm snehu. Z hľadiska estetického to bolo pozitívum - všetko bolo krásne postriebrené, ale z hľadiska výberu našej aklimatizačnej túry sme sa museli vzdať úvah o výstupe na Cerro Catedral, či Cerro Cuerno. Išlo by o pomerne náročné výstupy a čerstvo zasnežené ľadovcové trhliny by predstavovali zbytočné riziko zranení pred hlavným cieľom výpravy.
Vybrali sme si tretiu možnosť s nadmorskou výškou 5 100 metrov, poskytujúcu krásny výhľad do údolia Quebrada de los Horcones. Výstup na Cerro Bonete je technicky nenáročný, len záverečné partie boli trochu exponovanejšie. Na vrchole sme vykonali nevyhnutné vrcholové foto – veď čo ak sa nepodarí vyliezť na Aconcaguu? Takto budeme mať zaknihovaný aspoň nejaký vrchol...
Vpravo v popredí Cerro Catedral, vľavo v pozadí Cerro Bonete 5 100 m. n. m. - cieľ našej aklimatizačnej túry
z výstupu na Cerro Bonete
pohľad z vrcholu Cerro Bonete (5 100 m. n. m.) do doliny Horcones
Terén pod vrcholom mi pripomínal snehové pole pod slovinským Triglavom. Spomienka na asi päťdesiatmetrový pád pod Triglavom nebola práve najpríjemnejšia. Zostupoval som pomaly a opatrne. Obával som sa pošmyknutia, pretože som si nezobral so sebou mačky, len čakan. Netúžil som trhať zostupové rýchlostné rekordy, hoci šúsom by som bol dole v okamihu.
Bez ujmy na zdraví i na materiálnom vybavení sme zostúpili až k hotelu a jediné zranenie, ktoré sme v ten deň utrpeli bolo krvácajúce srdce. To bol totiž presne ten pocit, s ktorým sme v hoteli vycálovali za tretinkové pivo tri doláre. Večer nastali opäť už klasické problémy s varením – to znamená tri hodiny baštrngovania s varičom a napokon konzumácia nedovarenej zemiakovej kaše, ktorá v ústach robila presne to, čo živica z borovice na prstoch.
Zdroj fotografií:
http://www.summitpost.org/view_object.php?object_id=385764
Komentáre
Pocasie ste mali uchvatne
Pali, ako si tak čítam tie tvoje cestovateľské zážitky, takmer ľutujem,