Pavol Fabian

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

AKO SOM SA STAL CESTOVATEĽOM *(oprava) PESTOVATEĽOM SPOMIENOK. (pokus o cestopis na pokračovanie) - 96. časť

Piknik pri jazere Issyk kul.
 

V tretí deň pobytu v Karakole sme sa dohodli, že si urobíme výlet k jazeru Issyk kul a na nejakom pustom mieste si ju upečieme. Ja som už pri jazere bol. Vedel som, že nájsť pusté miesto nebude jednoduché - Karakolčania sa radi kúpu a ešte radšej majú pikniky pri vode bez kúpania.

piknik na brehu Issyk kul

Zavčas rána sme vyžobrali od správkyne Turkestan yurta campu soľ, korenie a papriku.  S prísadami sme vyrazili na bazár zaobstarať hlavné suroviny pre náš výlet.

Kúpili sme desať lepjošiek, dva obrovské červené melóny, fľašu vodky, stolový olej a basu ruských pív značky Baltika č. 9.

Mimochodom pivá tejto značky sú číslované od 0 – 9. Číslo nula je bezalkoholové pivo určené pre vodičov. Čo značí číslo 9 sa vnímavý čitateľ dovtípi sám. Domáci o deviatke tvrdili, že to je už pivo s vodkou pol na pol.

Preháňali.

Rovnako ako to pivo.

Potom už zostávalo len kúpiť to najdôležitejšie – rybu!

Viem, že štýlovejšie by bolo rybu v jazere chytiť, ale my sme išli na istotu. V predajni s názvom Žívaja rýba nám predavačka postupne povykladala na pult celý sortiment rýb, ale akosi to stále nebolo ono. Ponúknuté ryby na nás pôsobili príliš jednohubkovito.

Nakoniec blondína konečne pochopila, o čo nám ide. Odišla kamsi dozadu a priniesla metrovú rybu vážiacu štyri kilá. Netušili sme, čo je to za druh, ale vedeli sme, že je to tá pravá ryba pre nás. Pretože sme predpokladali, že ryba nebude mať dlhé trvanie, chceli sme vykonať dokumentačné foto aj s predavačkou. Blondína bola studená ako tá ryba a na rozdiel od nej sa nechcela dať vyfotografovať.

Dosť ma to prekvapilo.

Bolo to prvé fotoodmietnutie v Kirgizstane. Pritom v žiadnej inej krajine som nepozoroval takú, až žiadostivosť ľudí po vyfotografovaní.

Kirgizi sa radi fotia

chlapec s fúzami od ayramu

Kirgizi sú skvelí jazdci

Z popisu proviantu sa vám možno zdá, že pre štyri osoby to bolo príliš veľa zásob na jednodňový výlet... Aj my sme mali chvíľkovú pochybnosť, či sme to neprehnali.

Ale neprehnali.           

Pri bazáre je stanovisko taxíkov.

S jedným z taxikárov, vlastniacim zachovalú Mazdu, sme sa dohodli, že nás príde o pol hodiny vyzdvihnúť do Turkestan yurta campu a odvezie nás na pláž. Sumu sme zjednali na dvesto somov. Prišiel presne, ale keď sme mu oznámili, že nám veľmi záleží na tom, aby sme na pláži boli sami, začal lamentovať, že v tom prípade nás musí odviezť ďalej a logicky sa musí zvýšiť aj cena. Chvíľu sme sa naťahovali, ale nakoniec sme sa dohodli na obojstranne prijateľnej sume. Bolo deväť hodín a my sme vyrazili.

Taxikár svoje auto nijako nešetril. Hnal ho po ceste diera-nediera. Do zákrut išiel štýlom Schumacher s hlasitým kvílením kolies.

„Odkiaľ ste páni?„ zaujímal sa počas pretekárskej jazdy pomedzi výmoli.

„Zo Slovenska a Česka.„

S prehľadom zareagoval:„Ja znáju - Jan Žižka!„

Jan Žižka z Trocnova za dvadsať.

Od prekvapenia sme onemeli. Stretli sme zopár Kirgizov, ktorí poznali meno Václava Havla, bolo ich zopár, čo vedeli niečo o našom hokeji, ale aby niekto poznal Žižku?! Odkiaľ ho pozná sme sa žiaľ nedozvedeli.

K jazeru to bolo ďalej než sme očakávali. A keďže sme si vymysleli, že chceme byť na pláži sami, taxikár odbočil kamsi doľava od jazera prebleskujúceho chvíľami pomedzi stromy a dlho nás viezol vyprahnutou, suchou krajinou pripomínajúcou púšť. Cesta bola rovná ako natiahnutý špagát. Odhadovali sme, že sme prešli nejakých 40 kilometrov, keď odbočil medzi pieskové duny a po chvíli sme boli na brehu jazera. Okrem rodinky, ktorá prišla na pláž mikrobusom, tam nebolo ani nohy.

Dobré miesto - tak sme si to predstavovali – pochvaľovali sme si. Taxikárovi sme dali polovicu dohodnutej sumy, aby sme si poistili, že o ôsmej večer pre nás naozaj príde. Basu pív a melóny sme vložili chladiť do vody a odobrali sme sa na drevo. Nájsť ho na brehu Issyk kulu je akoby ste hľadali ihlu v kope sena. Napokon sme čosi nazvlačovali. Zapálili sme oheň, aby sa vytvorila pahreba, kým pripravíme rybu. Rybu sme vyčistili, napichli na ražeň, omotali drôtom, aby sa nám nerozpadla, keď zmäkne a natreli sme ju zvnútra i z vonku pripraveným nálevom. Kým sme sa zabávali s rybou, ani sme si nevšimli, že pláž sa postupne zaľudňuje. Keď bola ryba nachystaná a my prichystaní urobiť pamätné foto, zrazu sme si uvedomili, že na malej vyvýšenine nás pozoruje asi pätica detí a neďaleko od nás si rozložila svoju piknikovú deku neveľká, pätnásť až dvadsaťčlenná rodina a začala hrkotať s obrovskými hrncami, ktoré si priniesli so sebou. Na (vraj) tichú pláž prichádzalo stále viac ľudí. Dovážali sa na všetkom možnom – na konskom povoze, na motorkách so sajdkou, ba na pláž dorazila rodina i v ozrutnom kamióne.

Odkiaľsi rozvážnym krokom prikráčalo aj päť kráv. Prešli krížom cez naše šaty a zostúpili do jazera v miestach, kde sa chladili pivá s melónmi. Asi im bolo tiež teplo a potrebovali sa ochladiť. Starostlivo som ich sledoval a musím uznať, že mali toľko chochmesu, že sa nevyšpinili do vody. Urobili to až keď opňť kráčali cez naše šaty a najviac si to odniesli Pavlove sandále.

Z nášho miestečka sa stalo všetko iné, len nie tichá a opustená pláž. Keď sme už neboli sami, aspoň sme dúfali, že prídu nejaké pekné dievčatá. Ale dievčat, či mladých žien bolo na pláži ako šafranu. Buď išlo o dievčatá pod trinásť alebo ženy nad šesťdesiat. Len výnimočne niečo medzi tým. A ak aj boli, tak chodili zavinuté v uterákoch. Zavinuté prišli až k vode, rýchlo sa odvinuli a hup do vody, aby sa čo najmenej vystavovali na obdiv. Znížený výskyt žien a ich zavinovacia taktika boli asi dôsledkom zábran, ktoré spôsobuje moslimské náboženstvo.

Ryba bola vynikajúca. Vôbec jej nebolo veľa. Bez problémov sme zjedli aj oba melóny, o pivách ani nehovorím. Slnko prudko pripekalo a hoci sme sa natierali ochrannými masťami s vysokým UV faktorom, cítili sme, že sme sa pripálili. Začali sme si uvedomovať, že nebolo rozumné dohodnúť sa s taxikárom až na dvadsiatu hodinu. Pred slnkom sa nebolo kam skryť.

Našťastie okolo štvrtej sa zatiahla obloha takým spôsobom, že to vyzeralo na prietrž mračien. Naši spoluplážovníci postupne odchádzali na svojich povozoch. Vzhľadom na technický stav vehiklov sme niektoré museli pomáhať roztláčať. Celkom sme sa pri tom zadýchali. Nečudo, veď jazero sa nachádza v nadmorskej výške 1 600 m. n. m.

S rýchlo sa blížiacou búrkou sa nám pomaly, ale iste spĺňalo to, čo sme chceli – byť na pláži sami.

Namiesto kontaktov s miestnymi ženami sa na nás zavesil fúzatý Kirgiz, ktorému sa veľmi páčil Pavlov švajčiarsky nôž, Pavlov fotoaparát a Pavlova karimatka. Chvíľu som uvažoval, či sa mu náhodou nepáči aj Pavel sám, ale potom som usúdil, že nie. Že je to len ten druh obdivu, ktorý dúfa, že niečo z obdivovaného dostane alebo aspoň lacno kúpi. Najviac sa mu páčili naše karimatky. Pýtal sa nás odkiaľ sme, a ktoré krajiny sme už precestovali. Trpezlivo čakal, kým sme mu tie krajiny vymenovali, aby nám potom hrdo mohol povedať, že aj on už bol v zahraničí.

V Afganistane.

Odvtedy má problémy s obličkami. Jeho zahraničný zájazd usporiadala sovietska armáda a v Afganistane mu bola zima. Ruskí vojaci spali na holej zemi. Armáda nemala karimatky a ak by mala, tak on by dnes nemal obličky v háji.

Pýtali sme sa ho, či strieľal aj na ľudí.

Priznal, že  áno.

Hovoril o tom bez problémov, akoby išlo o streľbu do ruží na púti.

A vraj pušku má aj doma a býva len toť kúsok, za tým pieskovým prevejom...

Nad nami nachystaná prietrž mračien, na konečne pustej pláži okrem nás len masový vrah z Afganistanu vlastniaci zbraň a túžiaci po fotoaparáte a noži.

A taxikárov príchod neistý.

Pekná vyhliadka!

Keď si dôkladne vyobzeral nôž, fotoaparát i karimatku, povedal, že sa musí rozlúčiť, lebo ide domov. Či ide po pušku vedel len on sám. Na pláži sme zostali sami. Do ôsmej chýbalo pol druhej hodiny a my sme striehli odkiaľ sa vyrúti afganistanský vojnový veterán na čele gangsterského prepadového komanda. Boli sme vynikajúci objekt na prepadnutie – „bohatí„ Európania, ďaleko od civilizácie, úplne sami na odľahlom mieste. Preklínali sme náš nápad, aby taxikár prišiel tak neskoro. Odhadovali sme, ako dlho nám bude trvať cesta do Karakolu pešo, ak taxikár nepríde. Vychádzalo nám to tak, že do spacieho vaku v Turkestan yurta campe by sme mohli zaľahnúť okolo druhej v noci.

Nakoniec nepršalo.

Taxikár prišiel presne o dvadsiatej.

A tak to bol nakoniec celkom pekný deň.

Až na to, že sme nasledujúce dni zvliekali zo seba spálenú kožu ako hadi.

Zdroj fotografií:

http://bravosolutions.com/beer/Baltika/Baltika9.JPG

http://www.kamnapivo.sk/webtron/baltika-vo-velkej-britanii.html

http://www.eurotopshop.sk/obchod/20-kcs-i-dvadsat-korun-Ceskoslovensko-1970-p-987.html

a

PF


AKO SOM SA STAL CESTOVATEĽOM *(oprava) PESTOVATEĽOM SPOMIENOK. (pokus o cestopis na pokračovanie) | stály odkaz

Komentáre

  1. :)
    publikované: 02.06.2008 01:20:23 | autor: janusha (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014