Ako brnkať Diablovi po nose III.
Dnes sú mnohé úseky trate nezjazdné. Koľajnice sú zarastené trávou, miestami zanesené bahnom, ohrozené zosuvmi pôdy. Peniaze na ich údržbu nie sú. Pri cestovaní ekvádorskými vlakmi vás nesmie prekvapiť, ak vám vložia do ruky lopatu a budete odhadzovať zeminu nahrnutú na koľajnice.
Zaujímavými technickými pamiatkami sú i parné lokomotívy, ktoré vlak ťahali. Dnes žiaľ súpravu ťahá dieselová lokomotíva – romantika cestovania je tým možno trochu potlačená do úzadia, ale zas nemusíte po skončení cesty navštíviť oftalmológa so sadzou v oku.
Ale vydajme sa už na cestu...
Lokomotíva pri odchode zo stanice výdatne vytrubuje, ale nie z rozmaru. V riobambských uliciach, ktoré trať križuje chýbajú semafory, závory a akékoľvek návestidlá. A tak lokomotíva aspoň hlukom upozorňuje vodičov v rušnej mestskej premávke na svoju prítomnosť.
Výdatne však vytrubuje aj mimo miest, zvlášť v neprehľadných tunelovitých úsekoch, kde trať zvierajú z oboch strán ponuré skaliská a nemožno tušiť, či za ohybom trate nepostáva na koľajniciach pasúci sa dobytok alebo či po koľajniciach nekráčajú Indiáni uľahčujúci si cestu v inak neprístupnom teréne.
A vytrubuje i len tak - z radosti, pozdravujúc sa s vytrubujúcimi automobilistami.
Vlak síce ide len rýchlosťou nášho osobáčika, ale je ráno a na streche v poryvoch vetra je chladno. Cestujúci sa babušia do búnd a čiapok. Slnko ešte len nesmelo vylieza nad obzor. To však už stačí na to, aby sa neďaleké Chimborazo, do zlatista sfarbené slnkom, impozantne vypínalo nad okolitú krajinu a priťahovalo uveličené pohľady cestujúcich.
Chimborazo má na to právo. Jeho mohutný masív tvorí dokopy päť samostatných vrcholov, pričom najvyšší meria 6 310 metrov a je to najvyšší vrchol Ekvádoru.
Ešte na začiatku 19. storočia bolo Chimborazo dokonca považované za najvyšší vrch na svete. V roku 1823 však prevzal projekt Indického trigonometrického merania akýsi pán George Everest a zistil, že jestvuje ešte aj vyšší kopec a hoci už mal dva názvy (Čomolungma, Sagarmatha), pomenovali ho ešte aj po ňom.
Chimborazu napriek tomu, jeden primát predsa zostal.
Je možno trochu násilne vyhútaný - ale je!
Vďaka tomu, že sa Chimborazo nachádza takmer na rovníku a Zem, ako je známe, je trochu sploštená, je najvyšší ekvádorský vrchol zároveň najvyšším vrcholom sveta meraným od stredu Zeme. Od stredu Zeme je dokonca vzdialený o presne 2 056 metrov viac ako Mount Everest.
Prvá zastávka vlaku je v v mestečku Guamote.
Stanička je už obsypaná čakajúcimi Indiánmi. Málokto z nich chce však cestovať. Indiáni cestujúcim ponúkajú chutné občerstvenie v podobe vyprážaného banána, či pečeného banána plneného syrom. Ponúkajú aj tradičné oblečenie - pončá, čiapky, rukavice, svetre s typickými geometrickými vzormi, tašky, talizmany... Predavači nápojov, cukríkov, žuvačiek, sušených banánových lupienkov vyliezajú aj na strechu vlaku a zostanú tam až do konca jazdy, pričom za jazdy za pomoci natiahnutých podaných rúk cestujúcich preliezajú šikovne z jedného konca vlaku na druhý.
Železničiari v civilnom oblečení, o ktorých príslušnosti k modrej armáde svedčí len charakteristická šiltovka na hlave, sa počas zastávky v Guamote zhŕkli okolo nášho vagóna a my tušíme, že nastal technický problém. Únik tlaku z netesniaceho brzdového systému na našom vagóne vyriešil kúsok handry. Nie je to príliš povzbudzujúce, keď najstrmšie klesania nás ešte len čakajú...
Po desiatich minútach sa vlak pohýna zo stanice. Stojím na streche s úmyslom urobiť efektný fotografický záber. Zrazu ktosi zakričí:
„Pozor drôt!„
V poslednej chvíli zaregistrujem ponad trať visieť kábel. Rukou ho nadhodím ponad seba a zároveň sa skŕčam. Nechýbalo veľa a mohol som sa z prachu guamotskej stanice s dolámanými rebrami smutne pozerať za odchádzajúcim vlakom...
Míňame krajinu s úhľadnými zelenými a hnedými indiánskymi políčkami, s chudobnými hospodárskymi usadlosťami, vychudnutými kravami a pasúcimi sa prasatami a terén postupne nadobúda na dramatickosti.
Vlak sa čoraz častejšie prebíja cez úzke zárezy v skalách, neprestajne sa krúti po strmých úbočiach hôr a dole pod nami sa objavuje hlbina, na dne ktorej tečie rieka. Vagóny škrípu, stenajú, v zákrutách sa nahýnajú a kývajú tak, že sa chvíľami zdá, akoby každý vagón mal iný smer jazdy.
V poslednom vagóne sedí železničiar, ktorý v každej z ostrých zákrut poriadne vyklonený z okna sleduje či kolesá jednotlivých vagónov neopustili koľajnice a dáva znamenie rušňovodičovi, že je všetko v poriadku.. Vykoľajenie vlaku na tejto trati nebýva vraj nijakou zriedkavosťou...
Ďalšou zastávkou je Alausí, mestečko pripomínajúce svojim vzhľadom a terasovitým usporiadaním nepalský Namche Bazar. Nad Alausí sa vypína nedávno dokončená mohutná socha San Pedra - sv. Petra zvierajúceho v rukách kľúče.
San Pedro v Alausí
Alausí
Alausí
vykladanie tovaru v Alausí
Kúsok za Alausí sa začína najobtiažnejší úsek trate – prudký zostup po skale zvanej Naríz el Diablo.
Železničiari vo funkcii brzdárov vyliezli na strechu. Na streche každého vagóna sa nachádza mohutné brzdové koleso a začínam mať pocit, že jeho správna obsluha bude v nasledujúcich chvíľach dosť dôležitá.
Súprava so škripotom a stenaním naberá slušnú rýchlosť a rúti sa dolu skalou. Priamo pod nohami opretými o okraj strechy mám strmý, takmer kolmý, niekoľko desiatok metrov dlhý zráz a na jeho konci vidno ďalší úsek koľají, po ktorých pôjdeme o chvíľu. A za nimi ďalšia, dych zatajujúca, hlbina.
Už vidno koniec koľajníc zakončený železnými nárazníkmi, ktoré by aj tak nič nezastavili... A za nimi je už len hĺbka.
Brzdári doťahujú brzdové kolesá na doraz a vlak sa pomaly zastaví pár metrov od nárazníka. Jeden z nich zlezie zo strechy, prehodí vôbec nie dôveryhodne vyzerajúcu výhybku a lokomotíva, ktorá nás doteraz ťahala, nás tlačí do ďalšieho krkolomného zostupu.
Železničiar v poslednom vagóne je vyklonený z okna takmer do pol pása a vrhá starostlivý pohľad na kolesá. Našťastie, všetky prešli cez výhybku v poriadku. Zrýchľujúc klesáme k ďalšej úvrati...
Dych zatajujúca jazda končí dole v Sibambe pod skalou Naríz el Diablo. Po krátkej prestávke nasleduje už len výstup vlaku späť do Alausí, záverečné spomienkové fotografie a šesťhodinová jazda krásnou andskou prírodou na streche vlaku jachajúcom 40 - 50 kilometrovou rýchlosťou po technicky najzložitejšej železnici sveta sa končí.
Naríz el Diablo
Zdroj fotografií:
PF
a
Ivan Melichar
Martin Dlouhý
Komentáre
tie policka
Úchvatná preprava na streche.
a s tými lopatami pridelenými cestujúcim je niekedy aj dobre, veď kd je ráno kosa, aspoň sa človek zahreje :))
Chimborazo je úžasné
Paolo mio
Tá Tvoja cesta vlakom mi chutí tak nedolateľne dobrodružne :)
:-)
zelenaruslalka
:-)
No, Diablov nos
teda ...